Narodilo sa dieťa. Bol to ťažký pôrod. Doktor, ktorý pri pôrode asistoval, potom povedal: "Bude to zázrak, keď prežije." A skutočne, stal sa zázrak. Dievčatko prežilo. Malo zelené oči a vlasy čierne ako uhoľ. Ako však rástlo, vlásky úplne zosvetleli a boli zlaté ako zapadajúce slnko.
Bolo milované. Jeho matka po jeho narodení už nikdy nepracovala a stále bola s dievčatkom doma. Ocko veľa cestoval a vždy, keď sa vrátil domov, priniesol svojej dcérke nejaký darček a celý večer jej rozprával o krajine, kde bol.
Raz bol v Nórsku. Dievčatku rozprával všetko, čo sa mu prihodilo. "Je to veľmi chladná krajina. V lete tam nie je vôbec tak teplo ako u nás a predsa tam ľudia nosili krátke nohavice, hoci ja som mal šál. Raz som išiel autom do neďalekého mesta po veľmi úzkej ceste. Za jednou zákrutou ma odrazu zastavil nejaký pán z kamiónu a niečo mi povedal. Nerozumel som ani slovo, iba som sa na neho pozeral. Tak to zopakoval. No ja som stále nerozumel a on to opakoval stále znova a znova a ja som len hovoril: I don´t understand, I don´t understand! A nakoniec mávol rukou, sadol do kamiónu a odišiel. Pamätám sa, že mal na nohách obuté veľké drevené topánky."
Rodičia dievčatko veľmi milovali. Bolo snáď najmilovanejšie dieťa pod slnkom. Ako rástlo, začalo chodiť do školy. Sedelo v lavici vedľa nejakého iného dievčatka. Bolo veľmi chudobné a tak jej požičiavalo svoje ceruzky. Chudobné dievčatko si ich potom vždy zobralo po vyučovaní domov a na druhý deň ich prinieslo zastrúhané. Milované dievčatko si ich potom doma vždy zastrúhalo znova, pretože tie od chudobného dievčatka boli vždy zastrúhané nepekne, lebo boli zastrúhané nožom. Milované dievčatko si myslelo, že preto sú tak nepekne zastrúhané, lebo chudobné dievčatko bolo nemotorné, lebo malo stále prsty polepené leukoplastmi.
Dievčatko rástlo a rástlo. Raz dostalo na Vianoce psíka. Šťeniatko. Rodičia si natáčali kamerou, ako sa spolu hrajú, ako šteniatko skáče a breše od radosti. Každý rok si tú pásku potom na Štedrý večer spoločne púštali.
A dievčatko rástlo a dospievalo. Bolo krásne, malo plavé vlasy a prenikavo zelené oči. Jedného dňa stretlo chlapca. Bol vysoký a zdatný, mal gaštanové oči a krásne recitoval. Poznal veľa básní a každý deň dievčatku nejakú predniesol. Najprv prednášal o prírode, koňoch, o tom, ako sa rodičia tešia zo svojho dieťaťa, poznal veľa vlasteneckých básní, tie najnádhernejšie verše predostieral dievčatku každý deň na zlatom podnose úprimných slov. A potom začal dievčatku prednášať básne o láske. O nekonečnej láske muža k žene, o láske medzi dvoma ľuďmi, o spaľujúcej a nežnej láske, o láske, pre ktorú by aj to najzatvrdlejšie srdce vraždilo. A dievčatko sedelo a počúvalo. Dívalo sa mu do očí a počúvalo verše o najtajnejších citoch, no len ich počulo, ale nevidelo. A pritom sa pozeralo chlapcovi rovno do očí.
Jedného dňa chlapec uprostred básne prestal prednášať a stíchol. Prečo neprednášaš? Pýtali sa dievčine oči. Chlapec si k nej sadol, pozrel sa na ňu a povedal jej: "Vieš, odkiaľ poznám všetky tie zaľúbené básne? Keď som sa prechádzal popri otcovej knižnici, mal tam veľa kníh s básňami. Básne o prírode, o koňoch, o vlastni. Ale nemal nič o láske. A ja som ti tak veľmi chcel zarecitovať niečo o láske. Tak som si to vymyslel. Všetky tie básne o zaľúbenosti, to všetko som zložil ja sám. A vždy, keď som si ich po tme písal, myslel som pri tom na teba." A dievčatko sa na neho pozeralo, kým on sa červenal.
Chlapec stále skladal dievčine básne o láske, stále jej ich recitoval, stále ju volal na prechádzky po lúke. A dievčina chodila. Chodila s ním a počúvala ho, lebo vedela, že sa to patrí a že je to jej povinnosť. Chlapec bol vždy šťastný, keď ju uvidel, no potom zosmutnel. Hovorieval jej: "Tak veľmi by som si želal, aby si bola taká šťastná ako ja, keď sme spolu. Veď ja ti znesiem aj modré z neba, urobím všetko, čo ti len na očiach uvidím." Chlapec dievčinu bezhranične miloval a ona to vedela.
Jedného dňa, keď dievčatko prišlo domov, pri stole sedela jeho matka zaliata slzami. "Tvoj psík... Veľmi ma to mrzí, lebo viem, že budeš nešťastná. On... je mŕtvy... otrávil sa, asi niečo zjedol, bolo mu hrozne zle a potom...." Dievčatko podišlo k mame a objalo ju. Mama mu ukázala miesto, kde otec malé telíčko zahrabal. Dievčatko odtrhlo kvetinu a položilo ju na kopček. Mama mu povedala: "Nebuď smutná. Viem, že si ho veľmi ľúbila, ale tam, kde je, mu je určite lepšie." A pobozkala svoju dcérku na čelo.
Dievčatko vošlo do svojej izby a sadlo si na posteľ. Spod vankúša vytiahlo malú, prázdnu sklenenú fľaštičku s takmer nečitateľným nápisom "strichnín". Schovalo si ju do vrecka a šlo ju zahrabať do lesa. Keď sa vrátilo, sadlo si k stolu, vybralo zo zásuvky tenký červený zošit a písalo:
"Milý denníček. Dnes som oslobodila jednu dušu z mojej prekliatej prítomnosti. Už nemusí znášať to utrpenie, ktoré so sebou prinášala moja existencia v jeho blízkosti. Viem, že ma mal veľmi rád... ale tiež viem, že som mu jeho lásku nedokázala oplatiť. Moje srdce je ako prázdna miestnosť, ktorú všetci moji blízki od detstva zaplňovali teplom svojich vrelých citov, no mne v ňom stále ostáva zima. A ja stojím v tej miestnosti celkom sama a pozerám sa von z okna. Vidím všetky tie radostné tváre za krásneho slnečného dňa, ako sa tešia a usmievajú sa na mňa. Ale ja sa neviem dostať k nim. Nech sa akokoľvek snažím, nikdy nebudem nikoho milovať. Nikdy k nikomu nebudem cítiť nič iné, len povinnosť. Z povinnosti viem, že nikomu z nich nemôžem ublížiť.
Mala by som byť smutná. Po tvári by sa mi mala skotúľať veľká, slaná slza. No moje oči zostávajú suché a už žiadna povinnosť ich nedokáže rozplakať.
A či sú city len o povinnostiach? Kto mi odpovie?!
Či nie je láska nákazlivá?!?! ..."
Komentáre