(červený rub v modrom balíku)

Ako náhle v pivnici nastane tma, zastaneme. Vystrieme pred seba ruky a pomaly sa pohneme, nespoliehajúc sa viac na zrak. Sme bezradní. Vidíme len nepreniknuteľnú čierňavu. Odrazu pocítime jemný vánok, nie vánok, nenápadné zavanutie, nie, vlastne sa nám to len zdalo, ale aj tak. Východ. Vyberáme sa smerom za čerstvým vzduchom, úplne oddelení od matematicko-fyzikálnych poučiek o lome svetla a zakrivení dráhy. Nasledujeme pocit. Intuitívne privrieme oči, keď v tom nahmatáme... Si...si človek? Áno, a ty? Áno, hľadám východ. Aj ja. Cítim vzduch. Poďme. Držiac sa za ruky nasledujeme spoločný cieľ. Vôňa čerstvého vzduchu sa stáva čoraz viac citeľnejšou, tma však čoraz viac hustejšou. A keď sa nám už začína zdať, že je to márne, pocítime niečo mäkké. Preskúmame: má to vlasy, nos, dve uši... viac nám netreba. Chytíme tvora za ruku a zrýchlime krok. Celkom zavrieme nepotrebné oči, v tejto tme nás aj tak len zbytočne rušia v sústredení. Na koži cítime stále šteklivejší prúžok vzduchu, nie, vánok, nie vánok, prievan. Čím sme bližšie k jeho zdroju, tým tuhšie zatvárame oči, od vzrušenia si ešte viac navzájom stískame ruky. A keď už máme pocit, že nás odfúkne... Dvere sa nehlučne otvoria. Ovalí nás stena čerstvého vzduchu a vôňa pokosenej trávy. Vyjdeme von, ešte stále sa držiac za ruky, cez viečka nám presvitá denné svetlo. Pomaly otvoríme oči. V sekunde nás prenikne bolesť slnečnej žiary, oči sú ešte nezvyknuté. Ešte hodnú chvíľu je všetko biele. Nerozoznávame siluety, farby, tvary. Všetko žiari bielobou. Postupne si naše oči privyknú na svetlo a my sa pozrieme za rukou. Kto si? Človek. Človek? Veď vyzeráš ako opica. Som černoch. Preboha. To hovoríš na mňa? Veď sa na seba pozri. Ja? Vyzeráš ako chudák. Máš spotenú ruku. Fuj. ... Prečo sa hádate? A ty tu čo chceš? Ste nenormálni, vôbec neviete, o čom hovoríte. Upokoj sa, hej! Čo to má znamenať? Ty máš červené tričko?! A ty račkuješ! Teda tu, priamo pod slnečnými lúčmi, sa ľudská rasa, ktorá si prebojovala cestu až k východu, rozchádza, ako inak, v zlom, a každý sa poberie svojou cestou, do inej pivnice, kde snáď nevypadne elektrina. A my tu stojíme, dýchame ten hnusný vzduch a nadávame. Jasné, že sme zobrali zlý ročník. A navyše, aj tá tráva vonia za hovnom.