Už od malička milovala tie dni, keď všade okolo chodia ľudia hore dolu so zmrzlinou či hot-dogom v ruke, keď teplo z rozpálených kachlí preniká cez horiace chodidlá do zvyšku tela a po chrbte a krku jej tak prebehne mráz. Keď sa vo vzduchu nesie tá neopakovateľná vôňa, zmes chlóru a spečeného oleja, keď počuje naradostené výkriky detí a mládeže, a keď neustávajúci žblnkot vody dotvára tú dokonalú atmosféru nesúcu sa horúcim navlhnutým vzduchom a pálivými lúčmi letného slnka...
Žmurkol.
"Tak čo, ideš prvá?"
Oboma rukami pevne obchytila štartovaciu tyč.
Šmýkalo sa jej.
Dlane mala vlhké, no nie od chlórovanej vody v bazénoch. Od potu.
Bola hrozne vzrušená. Ani si nevšimla človeka, ktorý šiel pred ňou. Tešila sa ako malé dieťa, ale nemohla, nechcela to dať najavo. A tak to vzrušenie v sebe potlačovala. Musel si však všimnúť, že tyče sa držala až príliš pevne, pretože jej zbeleli nechty.
Prikývla.
"Toto je posledný."
"Škoda."
Skočila zelená. V mozgu jej to naštartovalo všetky nervové receptory. V zlomku sekundy kŕčovito zovrela tyč, natiahla všetky svaly na rukách, aby sa mohla poriadne zohnúť, bruškami prstov na nohách sa odrazila tak silno, ako sa to len dalo, a skočila do veľkého otvoru tmavej rúry, na koniec ktorej ani nedovidela.
Oslepil ju príval svetla. Odrazu sa nemohla nadýchnuť.
Bola pod vodou.
Kopala nohami ako posadnutá, cez šialenú bolesť nedokázala myslieť, nevedela, ktorým smerom je vzduch.
Keď konečne pod nohami pocítila zem, prudko sa postavila. Voda, v ktorej sa pred chvíľkou topila, jej siahala po kolená.
Pozrela sa dolu.
Okolo nohy sa jej vo vode tvorila prenikavá červená kaluž.
Silný prúd krvi rynúci sa jej po tele sa zmiešaval s chlórovanou vodou a pod hladinou vytváral jemný vír, ktorý s pribúdajúcou červeňou postupne zanikal v zmesi krvi, chlóru a potu.
Pocítila, ako jej zozadu po stehne steká niečo teplé.
Bolo jej pekelne horúco. V nej to úplne vrelo, zdalo sa jej, že sa jej rozteká mozog.
Už dávno prestala vnímať okolie.
Potila sa po celom tele.
Po chrbte jej behal mráz, mala pocit, akoby jej na šiju fúkal ľadový vietor.
Telo mala ako v ohni.
Celá sa triasla.
Ruky sa jej klepali, nechtami si od bolesti zarývala hlboko do ramien.
Mala zimničnú triašku a horela.
Zuby sa jej drkotali silou, ktorá v nej vyvolala jedinú jasnú myšlienku:
Ak si nechce odkusnúť jazyk, nesmie prestať kričať.
Z myšlienok ju vytrhol letmý dotyk a jeho hlas.
"Škoda, že už odchádzame. Milujem to tu. Už teraz sa teším na zajtra, keď sem zasa prídeme."
Usmiala sa.
"Dúfam, že sa stihnem oholiť."
Povedala a skočila do tmavej rúry.
Komentáre