"Au! Dávaj pozor, kam mieriš!"
"Heh, no on nemieri, to je v tom."
"Ako to, že nemierim? Ti dzigá? Jasné, že mierim! Ti dzigá!"
"Jasné, jasné. Počuj, Domi skoč ešte k babám po cigy, majú ich tam celé kartóny. Hore na poličke, vezmi si sám, keby tam tie sliepky neboli. Ani si to nevšimnú, také sú sťaté." Mimovoľne sa pozrel na dno fľaše, ktorú držal v rukách. "Skoro ako náš Buzi," žmurkol smerom ku kamošovi rozcapenému na posteli.
"Ja že som sťatý? A ty si chumaj, ty idiot!" Domek bol až prekvapený, koľkokrát sa môže jeden obyčajný opitý človek pomýliť v takej krátkej vete. "A ešte raz mi povieš Buzi, tak..." rukou šmaril kamsi vedľa seba dúfajúc, že ešte nájde nejakú prázdnu plechovku, ktorú by mohol hodiť do kamoša a možno tak prekonať svoj minuloročný rekord v rozhadzovaní dopitých plechoviek po izbe.
"Čo chceš? No len sa mi vyhrážaj, dotkneš sa ma a vezmem ťa do parády, že tu po tebe neostane ani pamiatka! A ty čo čumíš, v tých dverách, som ti nepovedal? Padaj po cigy!" Ohriakol sa na Doma, ktorý si ešte stále šúchal ruku od tej pecky.
"Heh, náš kápo si myslí, že je niečo superextra, čo? Si myslíš..." Buzola hodil smerom k Jarovi neidentifikovateľný pohľad. Ten mu to oplatil bez slova hodenou fľašou do hlavy. Z Buzolu sa vydralo to monotónne opilecké "aú" a za Domom sa zabuchli dvere.
"Magori. Že sa nad ich obmedzenosťou nezastaví svet." V duchu nadávajúc na svojich najlepších kamarátov (lepšie povedané, na tých jediných kamarátov, ktorých mal) sa šuchtavým krokom pobral cez celú chodbu smerom k izbe číslo 12, kde bývali tie dve kofy, čo sa do nich pravidelne každý mesiac zamilovával z jednej do druhej už od základnej školy.
Na tmavej, neosvetlenej chodby zpopod každých dverí presvital prúžok žltkastého svetla, ktorý jasne hovoril, že domáci sú ešte stále hore. (Teda pokiaľ by to niekomu nedošlo už podľa hlasnej vravy u tých striezlivejších, až po spev, krik a trošku nejasnú melódiu z niečoho, čo sa podľa zvuku malo podobať na gitaru, u tých mierne v nálade. ) Svietili všetky dvere. Všetky, okrem dvanástky.
Totálna tma. Absolútna ničota. Veľké ničivo. Hypernula. Jemu samému to pripadalo úžasné, koľko rôznych myšlienok môže vyprodukovať stredoškolský mozog naložený v liehu. Stál čelom k dverám a rozmýšľal. Teda tváril sa, že rozmýšľa. Hoci by to niekomu, kto by sa na neho vtedy pozrel, nemuselo byť hneď tak jasné. Veď ktorý človek už len rozmýšľa s vyplazeným jazykom.
Chytil kľučku dúfajúc, že za sebou nezamkli. Na okamih ním prebehol nejasný pocit previnilosti, že sa chce vkradnúť do dievčenskej izby. Čo všetko by mohol...
Podvedome šmahol okolo seba rukou, akoby chcel tú hriešnu myšlienku zahnať čo najďalej. Veď čo, aspoň nebude musieť na nič odpovedať. Potichu príde, vezme cigarety z poličky, potichu odíde. Bude stelesnenie tichosti.
Už-už chcel otvoriť dvere, keď začul akési šumenie. Úplne zostrnul, nastražil uši a prižmúril oči v domnení, že tak bude lepšie počuť. Spoza dverí sa ozval dievčenský chichot. Stále s rukou na kľučke pricapil ucho k dverám a počúval.
Dvere sa nenápadne otvorili. Vošiel bezvýrazný Domek a rovnako nehlučne ich za sebou zatvoril.
"Tak čo, máš?" Predčasne nadšený Jaro takmer spadol zo stola.
"Nie."
"Ako to, že nie?" Úsmev z Jarovej tváre zmizol.
"Proste nemám."
"Čo má znamenať, že nemáš?! Poslal som ťa po cigy, tak kde do riti sú?!"
"Nemám tvoje blbé cigy, jasné?!"
"Čo..."
"Nemám a hotovo, a choď do riti!" Cestou ku posteli kopol do každého kufra, ktorý sa mu pritrafil (alebo aj nie) popod nohy, do svojho dvakrát, z vankúša poodhadzoval všetok sajrajt na zem a hodil sa do periny s fľašou v ruke.
Komentáre